Štôlňa sa začala raziť v roku 1524 za účelom odvodnenia banskobelianskych baní. Potreba razenia štôlne vyplynula z toho, že v 16. storočí dobývanie drahokovových rúd (zlato a striebro) v Banskej Belej bolo už v značnej hĺbke.
Hydrogeologické pomery na ložisku charakterizovala vysoká presiakavosť a tým relatívne vysoké prítoky vody do banských priestorov. Tie boli v tom čase čerpacími zariadeniami ťažko zvládnuteľné. Razenie štôlne sa vykonávalo ručne pomocou kladiva a želiezka. V prvej etape štôlňa podfárala a odvodňovala najvýznamnejšie banskobelianske žily Juraj, Baumgartner a Goldfahrter v oblasti Vogelsang (centrálna časť Banskej Belej). V druhej etape sa štôlňa razila smerom k žile Siebenweiber, ktorú v roku 1624 toto banské dielo dosiahlo a následne sa pokračovalo s razením ďalej na sever. Celková vyrazená dĺžka chodieb Belianskej dedičnej štôlne bola 8 700 m. V roku 1746 sa navrhovalo predĺžiť štôlňu smerom do Banskej Štiavnice, ale tento zámer sa nerealizoval. V histórii štôlne sa zaznamenalo celkovo 11-krát jej opustenie a 11-krát jej opätovné zmáhanie. To dokumentuje aj celkovú históriu banskobelianskeho baníctva, ktoré bolo veľmi citlivé na rôzne vojensko-ekonomické problémy tejto časti bývalého Uhorska. Posledná rekonštrukcia štôlne sa uskutočnila v rokoch 1939 – 1950. Následne sa rozhodlo o ukončení baníckej aktivity v oblasti Banskej Belej a tým aj o ukončení prevádzkovania Belianskej dedičnej štôlne.
Dôvodom raziť túto dedičnú štôlňu bola potreba odvodniť banskobelianske dobývky, ktoré boli zatopené už v roku 1385. Príčina ich skorého zatápania spočívala v tom, že mäkká žilná výplň ľahko prepúšťala vodu. Impulzom začať raziť dedičnú štôlňu v roku 1524 bola okolnosť, že dobývky bane Siebenweiber dávali nádej, že sa touto dedičnou štôlňou dosiahnu ešte neporušené hlbšie časti žíl. Odvodňovala bane v okolí žíl Juraj, Goldfahrtner, Baugartner. Roku 1885 mala dĺžku 5400 m, jej konečná dĺžka bola 8700 m.
Belianska dedičná štôlňa má ústie v Kozelníckej doline v nadmorskej výške 428 m (pri štátnej ceste medzi Banskou Belou a Kozelníkom).
