Dedičná štôlňa Hoffer sprístupňovala a odvodňovala rovnomenné banské pole na Bankách.
V archívnych dokumentoch banskoštiavnického banského súdu sa spomína, že 21. júna 1497 bola udelená istému Haderlemu Dedičná štôlňa pri čerešni (Erbstollen bei dem Kirschen baum) na Bankách. S najväčšou pravdepodobnosťou to bolo vtedajšie pomenovanie neskoršej Dedičnej štôlne Hoffer. Štôlňa je najvyššie položeným obzorom tohto banského poľa, v ktorom boli tri šachty – Anna, Strojová a Leopold. S prvým pomenovaním Dedičná štôlňa Hoffer (Hoffer Erbstollen) sa stretávame až v roku 1601, kedy 10. júna Kristína Trebetová z Banôk prostredníctvom banského súdu odkazuje 6/16 svojich podielov na Dedičnej štôlni Hoffer a tiež podiely na Svätotrojičnej štôlni Modererovým dedičom. Z roku 1692 pochádza správa o pochôdzke Dedičnej štôlne Hoffer, v ktorej sa spomínajú aj tri vetracie šachty a prepojenie štôlne vodnými jarkami s Teplopotockým tajchom, ktorý už dnes neexistuje. Podľa správy francúzskeho metalurga Gabriela Jarsa z roku 1758 bola ruda na Bankách bohatšia na zlato ako rudy štiavnické. Nemecký geológ a montanista švédskeho pôvodu Ján Jakub Ferber poukázal začiatkom 70. rokov 18. storočia na jednu zvláštnosť štôlne Hoffer – výskyt rýdzeho vláknitého zlata v tamojšej kremennej žile. Podobne aj vedúci tohto závodu v rokoch 1845 až 1846 Anton Péch vo svojom neskoršom diele o dejinách banskoštiavnického baníctva konštatoval, že žila Hoffer a jej nadložné žilky dávali koncom 18. storočia dobré rudy. Napriek týmto konštatovaniam nasledujúce storočie bolo obdobím postupného zániku baníctva na Bankách.
Štôlňa sa nachádza v miestnej časti Banky v blízkosti štátnej cesty vedúcej zo sedla Červená studňa do Vyhní. V roku 2010 bolo jej ústie zrekonštruované. Ústie štôlne je zapísané v zozname ako súčasť svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.