Banská Štiavnica bola v 18. storočí najvýznamnejším centrom baníctva v Uhorsku, ktoré zásobovalo striebrom a zlatom takmer celý svet a prinášalo banským podnikateľom obrovské bohatstvo. Bolo to však aj mesto s najväčším počtom banských robotníkov, žijúcich v neľahkých pomeroch, v chudobe a hlade, kde sa priemerný vek pohyboval od 23 do 25 rokov. Práve v tomto prostredí vznikla typická fiktívna postavička Nácka – dobromyseľného, vynachádzavého baníka, ktorý sa stal spolu so svojou hašterivou ženou Málikou a kamarátmi Handzom, Hanckom či Franckom ústrednou postavou stoviek baníckych vtipov.
Domovom týchto vtipov je nielen samotná Banská Štiavnica, ale aj okolité obce Piarg, Hodruša, Hámre a ďalšie. Nácko patril všetkým. Náckovské vtipy odrážajú ťažký život baníka – ťažkú prácu v bani bolo treba vyvážiť veselosťou a vtipom. Nácko prežil rozkvet i úpadok banskoštiavnického baníctva a vtipy o ňom vznikajú a rozprávajú sa dodnes. Okrem toho, že sú odrazom rôznych veselých aj menej veselých životných situácií baníka v práci, v rodine, v krčme či u lekára, obsahujú aj veľké množstvo lokálnych názvov – toponým (Kerling, Galizon, Paradajz, Rossgrund, Resla a i.), ako aj nárečových slov z banskoštiavnického regiónu (napr. cimrmán, obštinoha, trotuár, forhauz a i.), a z baníckeho nárečového jazyka (napr. šichta, hutman, karbidka, hunt a i.).
Postava Nácka sa stala súčasťou vystúpení viacerých interpretov banskoštiavnického humoru, z ktorých vynikali dvaja: Jozef Vášáry (1915-1973), obľúbený stredoškolský profesor a ľudový rozprávač, ktorý ako Nácko vystúpil na rôznych podujatiach až 1155-krát. Naňho nadviazal Jozef Osvald (nar. 1936), banský technik a ľudový rozprávač, zberateľ banských svietidiel a cestovateľ. „Štyavnyckému“ Náckovi dal novú podobu s fúzmi, červeným nosom, klobúkom, károvanou košeľou a nohavicami, lajblíkom, ošliadrom (baníckou zásterou), vreckovými hodinkami, fajkou, bakuľou a cestovným kufrom.
Náckove vtipy sú dôležitou súčasťou nehmotného kultúrneho dedičstva banskoštiavnického regiónu a prostriedkom k pochopeniu života a mentality obyvateľov tohto kraja.
- Náco s Handzom sa vracajú po skončení šichty k výťahu šachty. V prievane im obom naraz zhasnú kahance. Hancko zahreší: „Anciáša, veď ja nič nevidím!“ „A či Ti ja volačo ukazujem?“, odvrkne Náco.
- Podpisujú baníci prevzatie výplaty. Keď príde rad na Vincka, urobí tri krížiky. Ani Náco nevie písať, nuž aj on urobí tri krížiky a šomre: „Telko rokov bývame pod Paradajzom vedla seba, a ani neviem, že sa Vinco volá ako ja.“
- Dolo bol dlhší čas chorý. Náco ho chodil navštevovať a raz prišiel aj s Málikou. „Hneď sa citim lepšie, keď vidím Tvoju ženu,“ hovorí Dolo. „A to už prečo?“ „Že som sa ja s ňou vtedy neoženil.“
- Nácko, už ako dôchodca, sa stretne s bývalým hutmanom. „Ako sa máš, Nácko? Vydrží ti penzia do konca mesiaca?“ „To majú tak“, vysvetľuje Nácko. „Penzia by bola akurát, len ten mesiac nemá konca kraja.“
