Stalo sa tradíciou, že každú jeseň sa zástupcova OZ Terra Montanae v spolupráci s OOCR Stredné Slovensko vydajú spoznávať podobné projekty, ako je Barborská cesta na Strednom Slovensku. Tento rok sa s nimi vydali na cestu za sv. Barbarou na Sardínií aj zástupcovia mesta Banská Bystrica, Zvolen, Biskupského úradu v BB a Univerzity Mateja Bela.
Práve Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici je zapojená do medzinárodného výskumného projektu "INCULTUM", ktorého výstupom je aj portál www.banickepoklady.eu , ktorý veľmi úzko súvisia práve s najdlhšou náučno-poznávacou trasou - Barborskou cestou.
Projekt nadácie s názvom v preklade Banícka Cesta Svätej Barbory sa na Barborskú cestu na Strednom Slovensku nepodobá len názvom, ale aj obsahom. Je to okružná trasa juhozápadnou Sardíniou, ktorú v minulosti preslávila banícka činnosť. Cesta meria cca 500 km a v miestnych baniach sa tažilo najmä olovo, striebro a zinok. Nadácia Cammino Minerário di Santa Barbara - CMSB je aj zakladajúcim členom Európskej Federácie Baníckych ciest Svätej Barbory, ktorá podala 4. 12. 2020 kandidatúru na zápis do zoznamu Európskych kultúrnych ciest. Preto jedným z cieľov cesty je aj nadviazanie vzájomnej spolupráce a žiadosť o členstvo v tejto federácii.
Cammino Minerario di Santa Barbara - 1. deň
Prvý deň sa začal oficiálnym programom v sídle nadácie CMSB, kde nás srdečne privítali naši sardínski priatelia. Predstavili sme im našu Barborskú cestu a na oplátku pre nás zorganizovali zaujímavý program s návštevou múzea baníctva v meste Iglesias. Nachádza sa v budove bývalej školy pre baníkov, kde mali študenti aj vlastnú “skúšobnú” školskú baňu. Deň pokračoval v príjemnej priateľskej atmosfére a spoznávaním sardínskej kuchyne. Už teraz sa tešíme na zajtrajšok, keď sa spoločne vydáme po prvej etape sardínskej Cesty sv. Barbory.
Zdroj foto: OZ Terra Montanae
Cammino Minerario di Santa Barbara - 2. deň
Prvý deň nášho putovania nás na Cammino Minerario di Santa Barbara sprevádzali dve šarmantné dámy, riaditeľka nadácie Ponziana Leda a jej kolegyňa Margherita Concu. Začali sme pomerne strmým stúpaním z mesta Iglesias ku kláštoru Buon Cammino. Tu nás privítali mníšky Klarisky, ktoré nám do našich credenciálov - pútnických pasov, dali prvú pečiatku. Práve na tomto mieste začína CMSB. Od prvej etapy kráčame po najstarších vápencovo-dolomitových skalách v Taliansku. Boli tu rozsiahle ložiská olova, zinku a striebra, ktoré boli po stáročia predmetom intenzívnej ťažobnej činnosti. Tú začali rozvíjať už Kartáginci a Rimania. Po dlhých obdobiach nečinnosti došlo v 13. storočí k silnému oživeniu ťažby kovov, keď tu našli stopy predchádzajúcich rímskych diel. Otvorilo sa tu množstvo povrchových baní - „jám“, ktoré siahali do značnej hĺbky, s bohatým výskytom olova a striebra. V druhej polovici devätnásteho storočia sa ťažba nerastných surovín ešte zintenzívnila vďaka industrializácii, ktorá prebiehala v celej Európe. Firma Monteponi, založená v roku 1850 podnikateľmi z Turína a Janova, sa stala jednou z najvýznamnejších spoločností v Taliansku. Dnes po nej zostali rozsiahle chátrajúce priemyselné areály, ktoré aj vďaka CMSB opäť ožívajú. Otvárajú sa v nich múzeá, prezentujúce vtedajšie technológie aj spôsob života tisícov baníkov a robotníkov, ktorí v nich pracovali. Je veľmi zaujímavé pozorovať, ako sa bývalí baníci transformujú na turistických sprievodcov a s hrdosťou prezentujú svoje bývalé pracoviská. Myslím, že aj u nás drieme mnoho industriálnych objektov, ktoré čakajú na milosrdný bozk, ktorý by ich dokázal oživiť.
Zdroj foto: OZ Terra Montanae
Cammino Minerario di Santa Barbara - 3. deň
Uplynulú noc sme strávili v prímorskom mestečku Nebida. Kedysi tu fungoval komplex prevádzok na spracovanie vyťažených rúd zinku a olova. V roku 1910 žilo a pracovalo v Nebida viac ako 3000 ľudí. Dnes tu žije už len cca 100 obyvateľov. Z bývalých banských objektov, zostali len kostry priemyselnej architektúry, ktoré sú dedičstvom Sardínie zapísaným do zoznamu UNESCO. @cammino_minerario_santabarbara dáva šancu mnohým podobným miestam, vstať s popola. Naším dnešným cieľom bola dedinka Masua, ktorá vznikla v blízkosti baní na zinok, ktoré boli od roku 1859 zverené do správy spoločnosti Montesanto. Vyťaženú rudu spočiatku robotníci naberali do prútených košov a na chrbtoch ju nosili do prístavu, ktorý bol zriadený v blízkosti pláže Masua, otvárajúcej sa smerom k moru s vápencovým komínom Pan di Zucchero. Jednou z najoriginálnejších stavieb banskej technológie na Sardínii, je dielo inžiniera Cesareho Vecelliho. Dopravný tunel Porto Flavia, bol postavený v rokoch 1922 až 1924 a dostal meno po jeho najstaršej dcére. Slúžil na prepravu vyťaženej horniny obsahujúcej zinok. Stavba, sústava dvoch tunelov s dĺžkou 600 m a síl, je vložená do vápencovej skaly, ktorá ústi smerom k moru. Vrchným tunelom sa pomocou banskej železnice privážal vyťažený materiál, ktorý sa vysypal do síl s kapacitou až 10 000 ton. Potom pokračoval dopravníkovým pásom v spodnom tuneli a vďaka vysunutému 16 metrovému ramenu s dopravníkovým pásom, boli pristavené lode nakladané priamo na mori. Dnes je už ťažba v tejto oblasti ukončená a zostali po nej len opustené priestory baní. V jednom z objektov bývalej ubytovne pre baníkov sa dnes nachádza skautská ubytovňa pre pútnikov. O nich sa príkladne stará jej správca Valerio Pintus. Z pláže v Masua už nie je prístav, ale obľúbené miesto kúpajúcich sa dovolenkárov.
Zdroj foto: OZ Terra Montanae
Cammino Minerario di Santa Barbara - 4. deň
Dnes nás čakala jedna z najnáročnejších etáp na @cammino_monerario_santabarbara. Jej dĺžka bola približne 20 km s prevýšením pri stúpaní 887m a pri klesaní 889m. Námaha pri výstupe aj zostupe bola odmenená nádhernými panoramatickými výhľadmi na pobrežie Sardínie. Napriek tomu, že je už druhá polovica októbra, teplota vzduchu sa vyšplhala na 27 °C a naším najväčším problémom sa stal nedostatok vody. Chodník bol naozaj naročný a prvú prestávku sme si dopriali až keď sme klesli na úroveň mora, v mieste zvanom Canal Grande. To pravé osvieženie v podobe osviežujúceho kúpeľa a studeného piva prišlo až na pláži Cala Domestica. Kedysi to bola konečná stanica železnice na prepravu vyťažených minerálov, s malým prístavom a nakladacím dokom. Otvorili ju v roku 1904 a bola prvou elektrifikovanou traťou v Taliansku. Dnes túto 4,8 km trať pripomína séria kamenných mostov. Do nášho cieľového mesta Buggerru sme dorazili až zo západom slnka. Na začiatku 20. storočia tu žilo 5x viac obyvateľov ako dnes. Miestni ho volali „malý Paríž“, kedže miestne bane prevádzkovala parížska Societé des mines de Malfidano. Tá do Buggerru priniesla aj divadlo, kino a klub vyhradený pre malú elitu rodín francúzskej spoločnosti. Na druhej strane tu boli miestni baníci, ktorí pracovali v neľudských podmienkach za nízke mzdy. Boli nútení pracovať vo vyčerpávajúcich pracovným zmenách. Často dochádzalo k nehodám končiacim smrťou. V nedeľu 4. septembra 1904 sa nespokojní baníci postavili vedeniu spoločnosti. Prestali pracovať a predložili svoje požiadavky. Ich vzbura bola tvrdo potlačená armádou. Traja baníci prišli o život a mnohí boli zranení. Tento deň sa zapísal do dejín ako masaker v Buggerru, kvôli ktorému sa začal prvý generálny štrajk v Taliansku.
Zdroj foto: OZ Terra Montanae
Cammino Minerario di Santa Barbara - 5. deň
Ráno sme začali prehliadkou Buggeru, pretože včera sme sa dostali do mesta až po zotmení. Bývalé priemyselné objekty ohlodané zubom času vytvárajú v kombinácii so zatiahnutou jesennou oblohou dramatickú, až ťaživú atmosféru. Naštastie dnes bola pred nami kratšia etapa smerujúca do prímorskej dedinky Portixeddu. Prvá časť cesty najskôr strmo stúpala do kopca a hneď zas z kopca. Približne po dvoch hodinách sme sa ocitli na pieskových dunách. Tie sú zarastené píniovým lesom, ktorý nás fascinoval svojou žiarivo zelenou farbou aj vôňou. Lemuje pláž Portixeddu, nazývanú aj Rio Mannu, pretože tu ústí do mora rieka Mannu. Za normálneho počasia máva krištáľovo priehľadné more fantastickú tyrkysovú farbu. Jeho dno sa rýchlo zvažuje a v kombinácii so silnými prúdmi a s mistrálom vytvára dokonalé podmienky na tvorbu vĺn. Vďaka nim je táto pláž veľmi oblúbená u surfistov. Neďaleko nášho hotela je farma, kde predávajú lokálne špeciality. Kúpili sme si a vyskúšali domácu klobásu, syr, olivy a biele aj červené víno. Objavili sme tu aj jednu miestnu SUPER špecialitu - syr Casu marzu. Tento druh syra je zvláštny tým, že je zámerne infikovaný larvami syrohlodky drobnej (Piophila casei). Vyrába sa z miestnej varianty syra Pecorino Sardo. Pojedá sa vo vysokom štádiu rozkladu a so živými larvami. Sardínsky casu marzu znamená „zhnitý syr“. Larvy
v syre sú priehľadne biele, dlhé okolo 8 mm a môžu vyskočiť až do výšky 15 cm. Pri konzumácii syra neskúsenými stravníkmi hrozí riziko, že sa syr dostane do takej fázy rozkladu, že je až toxický. Všeobecne možno syr casu marzu považovať za bezpečnú potravinu, pokiaľ stravník netrpí alergiou na larvy syrohlodky a samotný syr je konzumovaný včas, pokiaľ sú larvy stále živé.
Zdroj foto: OZ Terra Montanae
Cammino Minerario di Santa Barbara - 6. deň
Tejto časti Sardínie sa právom hovorí Costa Verde - Zelené pobrežie. Z terasy nášho hotela vidíme okolité mohutné hory ponorené do oparu po nočnom daždi, ktoré pripomínajú pralesy Južnej Ameriky. Rozbúrené more divoko doráža na malé námestie mestečka Portixeddu, z ktorého stúpame do strmého svahu. Zhruba po pol hodinke sme sa dostali za horizont a otvoril sa nám úžasný výhľad na Capo Pecora. Tento žulový výbežok sa vyníma na pobreží, ktorému dominujú vápencové skaly, ktorých farba kontrastuje s tyrkysovou farbou mora a zeleňou stredomorských krovín. Útesy a samostatne stojace žulové bloky sú ošľahané a formované morom a vetrom. Mnohé z nich nadobudli tvary, ktoré pripomínajú ľudom rôzne veci. Nájdete tu napríklad „pláž s dinosaurím vajíčkom“, ale aj ľudskou rukou vytvorené prvky veľkej archeologickej hodnoty. Svätá studňa a Hrobka obrov sa nachádzajú na mieste zvanom Manago, neďaleko zrúcaniny ovčína Atzeni. A boli postavené okolo roku 1200 pred Kristom. Studňa slúžila na uctievanie vody, zatiaľ čo hrobka postavená z megalitických dosiek bola pohrebiskom. Svedčia o ľudskej prítomnosti v tejto oblasti už od éry Nuragov. Je to krásne miesto ďaleko od všetkého, drsné a pusté, s nezabudnuteľnou mystickou atmosférou. Po zostupe z hory sa krajina radikálne mení a pieskovými dunami pripomína skôr oázu v púšti. Naša cesta pokračovala 5 km namáhavým pochodom po pláži. Prvý km to bol „pás“ veľmi jemného a mäkkého piesku, ktorému sa hovorí „hovoriaci“ vďaka vrzgotu, pri chôdzi. Žiaľ neviem to potvrdiť, lebo dnes fučal silný mistrál a vlny sa s rachotom trieštili o pobrežie. Pobrežie sa postupne zmenilo na kamenné a spomaľovalo náš postup. Vyčerpaní a poniektorí členovia výpravy aj mokrí od vĺn, sme konečne dorazili na pláž Piscinas. Náš pôvodný plán, okúpať sa v mori žiaľ nebol realizovateľný a tak sme pokračovali do nášho campu, kde sme deň ukončili výbornou večerou.
Zdroj foto: OZ Terra Montanae
Cammino Minerario di Santa Barbara - 7. deň
Dnes je náš posledný deň na úžasnom Cammino Minerário di Santa Barbara. Rozhodli sme sa, že pár posledných hodín, ktoré nám zostávajú pred odchodu do Cagliari, s ktorého letíme domov, strávime na pláži v Piscinas. Takmer storočie tu skladovali vyťažené minerály privezené pomocou malej železnice z bane v Ingurtosu a následne ich nakladali na lode. Budovy skladov a nakladacie zariadenia sa používali až do konca 40. rokov 20. storočia a následne chátrali. Až začiatkom 90. rokov, niektoré budovy obnovili a začali sa využívať v cestovnom ruchu, napríklad ako hotel. Stále tu ale môžeme vidieť pozostatky bývalej železnice, ktoré v kombinácii s pieskovými dunami vytvárajú „westernovú“ atmosféru. V súčasnosti je Hotel Le Dune opäť v rekonštrukcii, no fungujú tu dva plážové bary, kde okrem jedla, pitia a požičovne športovej výbavy, dostanete aj pečiatku do pútnického pasu.
Zdroj foto: OZ Terra Montanae
Naša slovenská Barborská cesta a Cammino Minerário di Santa Barbara majú toho veľa spoločného. U nás aj tu na Sardínii zostali v krajine viditeľné stopy po ťažbe a spracovávaní nerastov. Po jej ukončení sa mestá a dediny vyľudnili a nádejou pre ich opätovné vzkriesenie sú projekty spojené s cestovným ruchom. Aj preto sme nadviazali s našimi sardínskymi partnermi spoluprácu a uchádzame sa o členstvo v Európskej Federácii Baníckych ciest Svätej Barbory - MINES.B. Veríme, že toto naše prvé stretnutie prinieslo obidvom cestám nové inšpirácie a možnosti rozvoja spolupráce. Tešíme sa na ďalšie stretnutie, ktoré plánujeme na Slovensku v jarných mesiacoch roku 2024.
