Dedičná štôlňa Kornberg sa prvýkrát spomína v roku 1584, keď David Stöckhl a jeho spoločníci dostali ako dar štôlňu v Štefultove. Dostala názov „Kornberger Erbstollen“ (dedičná štôlňa Kornberg).

Hlavným zámerom razenia štôlne bolo podfárať a odvodňovať pomerne blízku žilu Grüner, ktorá sa zo začiatku dobývala povrchovo. Po prerazení žily Grüner, čo mohlo byť okolo roku 1600, sa pokračovalo v razení smerom k žile Ján. V roku 1610 sa uvádza, že razenie štôlne pokračuje ďalej na sever a štôlňa sa stane najdôležitejšou dedičnou štôlňou banskoštiavnickej oblasti, lebo je najnižšou štôlňou na odvádzanie banských vôd. Pri razení dedičnej štôlne v časti medzi žilami Grüner a Ján boli vyhĺbené aj dve pomocné šachty, ktoré zabezpečovali prísun čerstvého vzduchu. V roku 1614 (v tom čase sa raziace práce vykonávali ešte ručne pomocou želiezka a kladivka) sa uvádza, že v čelbe je veľmi tvrdá hornina a ročný postup chodby je len 7 – 8 siah (banskoštiavnická siaha mala dĺžku 2,022 m). Väčšia vzdialenosť po hlavné banskoštiavnické žily, a najmä tvrdosť horniny rozhodli o prerušení razenia dedičnej štôlne. V roku 1649 gróf Lobkowitz rozhodol o pokračovaní razenia dedičnej štôlne Kornberg, ktorá podfárala a odvodňovala žily Grüner, Štefan a Ján. Odvodňovaciu funkciu dedičnej štôlne Kornberg od 18. storočia postupne preberala takmer o 100 m nižšie vyrazená dedičná štôlňa cisára Františka (Hodrušská dedičná štôlňa). Jej dĺžka bola 2590 m a banská železnica v nej bola dlhá 2336 m.