Šachta Maximilián v počiatkoch sprístupnila a umožnila dobývanie žíl Ján, Gräfi a Špitaler, neskoršie aj žíl Bieber, Terézia a Wolf. Počiatky šachty Maximilián sa viažu na začiatok 17. storočia, konkrétne 14. mája 1612 bolo vybraté miesto na jej hĺbenie.
Pôvodne šachta mala slúžiť len na vetracie účely štôlne Matej, ktorá už v roku 1608 mala prerazené žily Ján a Gräfi, a v nasledujúcich rokoch sa pokračovalo v razení prekopu na žilu Špitaler, k čomu ako pomocné banské dielo bola potrebná šachta Maximilián. Úroveň štôlne Matej v okolí šachty Maximilián sa na niektorých banských mapách uvádza ako 1. obzor . V ďalšom období sa šachta podľa potreby prehlbovala, najmä z dôvodu postupu dobývacích prác do hĺbky. V roku 1771 bolo potrebné vyhĺbiť po dedičnú štôlňu cisára Františka len 6 metrov a prepojiť sa s týmto významným odvodňovacím banským dielom. V roku 1865 šachta mala hĺbku už 352 m a v roku 1885 už bola spojená s 12. obzorom (úroveň Voznickej dedičnej štôlne), ktorý v tom čase bol najspodnejším obzorom celého banskoštiavnického ložiska. Konečná hĺbka šachty bola 427,1 m. Pôvodne pre zvislú dopravu bol nad šachtou Maximilián postavený konský ťažný gápeľ. V roku 1837 bol v šachte na úrovni Svätotrojičnej dedičnej štôlne namontovaný vodnostĺpcový ťažný stroj, ktorý bol v prevádzke až do roku 1926. Začiatkom 20. storočia bola ešte šachta udržiavaná, jej prevádzka však bola len minimálna. V rokoch 1917 – 1918 sa na šachte začala budovať podzemná hydroelektráreň. Postaviť sa mala na úrovni dedičnej štôlne cisára Jozefa II. (12. obzor) a pohonná voda mala byť privádzaná z nádrží Windšachta, obidvoch Richňavských a Bakomi. Od firmy Ganz z Budapešti sa objednala Peltonova turbína s kapacitou 100 l/sek., spádom vody 419 m a výkonom 430 koní. Zároveň sa uskutočnili práce pomerne veľkého rozsahu. Na úrovni 12. obzoru sa vystrielal priestor budúcej hydroelektrárne a na povrchu sa postavila nová šachtová budova s ťažnou vežou. V teréne sa vybetónoval jarok na prívod vody. V roku 1919 sa uskutočnila revízia projektu hydroelektrárne, pri ktorej sa zistilo, že množstvo vody na pohon turbíny by stačilo len na 81 dní v roku. Preto ďalšie práce na výstavbe hydroelektrárne sa zastavili a projekt sa nedokončil. Následne sa prevádzka šachty utlmila. V roku 1933 sa prikročilo ku opätovnému sprevádzkovaniu šachty. Od povrchu po úroveň dedičnej štôlne cisára Františka (5. obzor) sa v šachte vyhotovila nová výstuž a pre následnú ťažbu sa sprevádzkoval elektrický ťažný stroj zo šachty Ferdinand v Kremnici. Po druhej svetovej vojne bola šachta Maximilián jeden z hlavných ťažobných úsekov závodu Rudných baní v Banskej Štiavnici.
