Štôlňa Ferdinand sa začala raziť 11. 10. 1811 pod názvom Dedičná štôlňa korunného princa Ferdinanda.
Sprístupňovala žilné štruktúry Špitaler (v tejto časti pod názvom Siebenweiber), Bieber a Terézia. V období rakúsko-uhorskej monarchie dedičná štôlňa organizačne patrila pod ťažiarstvo štôlne Juraj. Počas razenia prekopovej časti štôlne v roku 1823 sa v horninách mezozoika (druhohôr) objavilo ložisko agalmatolitu (kusový pyrofylit). Neskôr sa stal významnou surovinou na výrobu ohňovzdorných tehál. Po roku 1863, keď sa v ťažiarstve štôlne Juraj výrazne utlmila ťažba drahokovových rúd, ťažil sa najmä agalmatolit. Po druhej svetovej vojne vznikol v okolí štôlne samostatný banský závod, ktorý ťažil polymetalickú rudu (olovo, zinok a meď). Vyťažená ruda sa nákladnými autami dopravovala do úpravne pri šachte František v Banskej Štiavnici. V roku 1951 sa vo vzdialenosti 1 040 m od ústia štôlne začala hĺbiť slepá šachta Ferdinand (nevyúsťujúca na povrch), dočasne nazývaná Bránik. Počas hĺbenia šachty v hĺbke 70 m došlo k silnému prítoku vôd, čo viedlo k opusteniu šachty. V rokoch 1978 – 1985 sa zmáhala štôlňa Ferdinand a prebiehali v nej prieskumné a dobývacie práce na žilách Bieber a Terézia. Po roku 1991 bola štôlňa v súvislosti s útlmom baníctva zatvorená.
Ústie štôlne Ferdinand a celý bývalý banský závod (rozsiahla halda a prevádzkové budovy) sa nachádzajú pod cestou pri križovatke štátnych ciest, v nadmorskej výške 552 m.
