Svätotrojičná dedičná štôlňa sa začala raziť 19. augusta 1549 na žile Ján a až neskôr získala charakter dedičnej štôlne. Aj táto štôlňa podobne ako dedičná štôlňa Bieber začala sa raziť kladivkom a želiezkom a po 122 rokoch jej razenia, roku 1671 dosiahla dlho očakávaného cieľa.
V rokoch 1612-1667 stálo jej razenie tri milióny zlatých. Neskôr v rokoch 1692 - 1675 sa investované náklady vrátili a ešte sa získali tri milióny zlatých zisku. Roku 1755 bola štôlňa prerazená po šachtu Königsegg na Vindšachte. K nej prechádzala od Banskej Štiavnice až po Vindšachtu všetkými šachtami s výnimkou šachty František, ktoré zároveň navzájom spájala.
V období od 12. decembra 1825 až do 15. marca 1828 v nej vybudovali prvú železnú - konskú koľajovú dráhu v banskoštiavnickom revíri, ktorá zabezpečovala banskú dopravu až do prvej svetovej vojny. Táto prvá, 1100 m dlhá koľajová trať v Banskej Štiavnici a tiež v Uhorsku značnou mierou prispela k riešeniu problémov banskej dopravy.
Momentálne slúži banské dielo len na účely vetrania. Súčasný kamenný portál štôlne je z roku 1888. Juhozápadná vetva dedičnej štôlne pokračuje k šachte Ondrej a s odbočkou k šachte Maximilián do banského poľa Piarg. Západná časť štôlne bola neskôr predĺžená o 800 m a otvorila žily Bieber a Terézia. Severovýchodná časť štôlne v dĺžke cca 350 m bola vyrazená až po cisárske schody, ktoré ju spájajú s vyššie položenou dedičnou štôlňou Glanzenberg.
