K výstavbe tajchu sa pristúpilo v rokoch 1738-1740, podľa projektu Samuela Mikovínyho. Na výstavbe dvoch hrádzí pôvodne jedného tajchu, zberných jarkov a vodných štôlní pracovali denne stovky až tisíce ľudí. Hneď v priebehu prvého napúšťania tajchu sa prejavili priepustné vrstvy vo svahu nádrže. Zachytená voda z nádrže začala unikať cez tieto vrstvy do Hlavnej Richňavskej štôlni. To bol hlavný dôvod, prečo S. Mikovíny navrhol rozdeliť tajch na dva. Nakoniec bol Richňavský tajch rozdelený priečnou hrádzou v roku 1746 na Veľkú a Malú Richňavu. Malá Richňava nebola nikdy opravená tak, aby naplnila Mikovínyho pôvodnú predstavu.
Hrádza Malej Richňavy je vysoká 24,6 m a hrádza Veľkej Richňavy je vysoká 32,0 m, čo z nej činí najvyšší banskoštiavnický tajch. Dokonca Veľká Richňava bola ešte na začiatku 20. storočia najvyššou priehradou v celom Československu!
Veľká a Malá Richňava sú najvýznamnejšie tajchy vôbec. S desiatimi zbernými jarkami a malým tajchom pod hrádzami dokázali zachytiť najväčšie množstvá vody a prevádzkovať banské zariadenia nielen vo všetkých výškových úrovniach na Štiavnických Baniach, ale aj v Banskej Štiavnici. V roku 1764 boli na richňavských tajchoch aj princovia Leopold a Jozef, synovia cisára Františka Lotrinského a jeho manželky, cisárovnej a uhorskej kráľovnej Márie Terézie, ktorí konštatovali, že toto dielo je úžasný výtvor človeka, a že jeho výstavba musela byť veľmi drahá.
Keď Samuela Mikovíny dobudoval hrádzu Veľkej Richňavy v roku 1740, tá sa stala 7. najvyššou priehradou na svete a druhou najvyššou zemnou priehradou v Európe.
