Kremnica je najčastejšie spájaná s prívlastkom zlatá. V meste vyrazené dukáty v minulosti podopierali tróny mnohých panovníkov. Obraz histórie Kremnice je zložený z mozaiky príbehov, ukrytých v každej ulici, dvore, v dome…
Vznik a dejiny Kremnice úzko súvisia s výskytom zlatonosných rúd na jej území. Výraznú stopu ľudskej činnosti v blízkom okolí predstavujú najstaršie banské štôlne a šachty, ktorých vznik kladú niektorí odborníci do 8. až 9. stor. Údolie Kremnického potoka bolo banícky aj poľnohospodársky kolonizované slovenským a nemeckým obyvateľstvom už pred 14. storočím. Vznik slobodného kráľovského mesta Kremnica je spojený s dátumom 17. november 1328, kedy uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou vydal osade Cremychbana privilegiálnu listinu. Podnetom k právnemu povýšeniu osady boli hospodárske a menové reformy Karola Róberta - hlavne zavedenie zemepanskej banskej slobody, t.j. zrušenie monopolného práva panovníka na ťažbu drahých kovov, rozvoj súkromného podnikania ťažiarov a ťažiarskych spoločností, založenie kráľovskej mincovne v bezprostrednej blízkosti baní a hút. Mincovňa začala raziť nové hodnotné obeživo - strieborné groše a denáre, ale aj zlaté florény či dukáty.
Privilegiálna listina zabezpečovala Kremnici rôzne výsady. Kráľ jej daroval pôdu a lesy v okruhu dvoch míľ, obyvateľom (hosťom) udelil právo na banské podnikanie, aj na slobodnú voľbu mestskej rady a richtára, ktorý sa stal najvyššou súdnou inštanciou, zodpovedajúcou sa za výkon funkcie priamo súdu panovníka. Časť obyvateľstva mala domáci pôvod, prichádzali však aj mnohí noví osadníci (hostia), hlavne zo stredoslovenskej banskej oblasti a zo zahraničia (Taliansko, Bavorsko, Rakúsko, Sliezsko, Čechy, Flámsko); minciari boli pozvaní najmä z Kutnej Hory. Kremnica sa v krátkom čase stala sídlom kráľovskej banskej a mincovej komory spravujúcej až 12 stolíc. Do začiatku 16. stor. bola aj sídlom komorského grófa (comesa), ktorý riadil banské podnikanie a ako zástupca kráľa dozeral na ťažbu a spracovanie drahých kovov, na kvalitu a rýdzosť razených mincí, ale zabezpečoval aj výber daní a mýta.
K výsadám časom pribúdali nové, napr. oslobodenie od kráľovského cla a zisk hrdelného práva (1400), právo mešťanov na výčap vína a varenie piva, trhové právo (1425), jarmočné právo (1695).
Prvé dve storočia existencie mesta boli obdobím najväčšieho rozkvetu. Okrem toho, že tu sídlil najvyšší kráľovský banský a mincovný úrad, Kremnica stála aj na čele hospodárskeho a politického zväzku 7 stredoslovenských banských miest - Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová, Banská Belá (najstaršia písomná zmienka o spoločnom rokovaní je z r. 1388). Zväz slúžil najmä na obranu ich práv, rozhodoval o spoločnom postupe v politických, vojenských i hospodárskych otázkach, mal spoločný súdny tribunál, pečať, vytvoril protestantskú cirkevnú úniu, mal aj spoločného lekára, kata či niektoré cechy. Postupne však spolupráca slabla a v 2. polovici 19. stor. únia zanikla.Dôležitú úlohu v dejinách mesta zohrali aj remeslá a obchod. Remeselníci sa postupne začali združovať do cechov, ktoré mali za úlohu hájiť ich záujmy a kontrolovať kvalitu výrobkov. Najstaršia zmienka o cechoch je z r. 1465. Existovali tu potravinárske, textil, kožu, drevo, hlinu, sklo, vosk a kov spracujúce, stavebné i ďalšie remeslá - holičstvo, lekárnictvo, hodinárstvo, kníhviazačstvo, výroba organov. Cechovú sústavu v r. 1872 nahradil systém živností. Začala sa intenzívnejšie rozvíjať továrenská výroba. K najstarším patrili mlyny, mestský pivovar, tehelňa, továrne na výrobu farby, papiera, kameniny, na spracovanie koží, výrobu hlinených fajok, izolačných materiálov, škatúľ, stoličková továreň, gombičkáreň atď.O osobitnom postavení mesta svedčia aj návštevy panovníkov a ďalších osobností. Kremnicu zrejme navštívil už jej zakladateľ Karol Róbert z Anjou. Zo stredovekých panovníkov to boli ešte Žigmund Luxemburský (1404, 1419, 1423, 1424) a Matej Korvín (1478, 1479). Roku 1528 prevzali mesto osobne do svojej správy Ferdinand I. Habsburský a jeho sestra kráľovná Mária. K najvzácnejším sa radia návštevy cisára Františka Lotrinského (1751) a kráľa Jozefa II. s bratom Leopoldom (1764). Pripravené boli so všetkou pompou, lebo mali pre mesto, bane a mincovňu, prechádzajúce v tom čase obdobím opätovnej prosperity, prestížny význam. Zachovalo sa veľké množstvo pamiatok, pripomínajúcich túto slávnu éru. V r. 1852 sa v meste počas okružnej jazdy po Uhorsku zastavil cisár František Jozef I. Kremnicu navštívil aj bulharský kráľ Ferdinand I. Coburg (1909), ktorý ako prvý pricestoval automobilom.
Príjmy z banského a mincovného podnikania sa prejavili aj v úrovni vzdelanosti, kultúry a umenia v meste. Bohaté tradície s koreňmi v stredoveku má kremnické školstvo. Hoci najstaršia písomná zmienka o mestskej škole je z polovice 15. stor., určite tu pôsobila už skôr. Najprv pri fare, neskôr podporovaná mestom. Mestská latinská škola patrila k najstarším na Slovensku, od 16. stor. tu pôsobila dievčenská škola, s pomocou františkánov bolo r. 1768 založené gymnázium. Tradícia silného školstva sa prejavila aj v 20. storočí - postupne tu vznikla celá sústava školských zariadení pre sluchovo postihnuté deti, rôzne edukačno-sociálne zariadenia, r. 1966 bola založená Stredná umeleckopriemyselná škola (Škola úžitkového výtvarníctva) s charakteristickými odbormi - rytectvo, kováčstvo, odlievanie, šperkárstvo.
Kým v 1. polovici 19. stor. mesto prežívalo skutočnú krízu v súvislosti s prerušením banskej činnosti, v ďalších desaťročiach sa situácia zlepšila získaním kontroly nad lesným úradom a vysúdením lesov. Zastavil sa odliv obyvateľstva, mesto pristúpilo k budovaniu škôl, vodovodu atď. Mimoriadny stavebný ruch vyvolalo budovanie železničnej trate Vrútky - Hronská Dúbrava vr. 1869-72. Pri železnici vyrástli aj nové štvrte a drobné priemyselné podniky. Kremnica nabrala nový dych.
Žiaľ, v 80. rokoch 19. storočia v dôsledku banskej činnosti pod mestom došlo k deštrukcii niektorých pamiatok - pre statické poruchy museli asanovať Kostol Panny Márie Snežnej na námestí (1880), o dve poschodia bola znížená radnica na Mestskom hrade aj hradby (1887); z dopravných dôvodov odstránili časť mestských hradieb, zbúrali Hornú aj Bystrickú bránu. Historické jadro najviac utrpelo na konci II. svetovej vojny, keď ho podpálili fosforom. Po zaradení Kremnice do zoznamu mestských pamiatkových rezervácií mnohé zničené objekty v r. 1950 nahradili citlivo riešené novostavby.
Od pol. 19. stor. produkcia drahých kovov prudko klesala, v Kremnici obsah zlata 1-3 g na tonu materiálu bol už na hranici rentability.
Po II. svetovej vojne produkovala Kremnica 85 kg zlata ročne. Hlbinná ťažba zlatých a strieborných rúd na ložisku Kremnica bola ukončená v roku 1970. V roku 1982 sa začal rozsiahly prieskum pre obnovenie ťažby povrchovým spôsobom v lome Šturec, ktorý prešiel do krátkodobej ťažby (1986-1992).
Sídlom správy mesta a kráľovskej banskej a mincovej komory bol novovybudovaný mestský hrad, koncom 14. stor. zabezpečený dvojitým opevnením. Tu sa z bezpečnostných dôvodov uskladňovali vyťažené drahé kovy aj zásoby zlatých a strieborných mincí. Stál tu hradný kostol, najstarší cintorín, väznica, fara a radnica.
Vrstva mešťanov formujúca sa z ťažiarskych a hutníckych podnikateľov, banských a mincových úradníkov si v priebehu 14. stor. vystavala nové centrum pod hradným kopcom. Na štvorcovom námestí vznikli výstavné gotické kamenné domy priechodového alebo mázhausového typu. V prvej štvrtine 15. stor. bolo okolo námestia vybudované opevnenie s obrannými baštami a 3 mestskými bránami - Hornou, Dolnou (jedinou dnes zachovanou) a Bystrickou (Malou). V 14. stor. sa začala aj výstavba nového farského Kostola Panny Márie Snežnej na námestí. Do severozápadného rohu námestia v blízkosti Hornej brány bola v 1. polovici 15. stor. z bezpečnostných dôvodov premiestnená aj mincovňa, tzv. nový komorský dvor s najdôležitejšími prevádzkami - skladom drahých kovov, lúčobňou na úpravu rýdzosti zlata, razbou zlatých a strieborných mincí, pokladňou a správou mincovne.
Aj keď viacero meštianskych domov na námestí po II. svetovej vojne asanovali, väčšina honosných, pôvodne gotických budov sa zachovala dodnes. K dominantám námestia patrí impozantný trojičný stĺp, postavený v r. 1765-72, rozsiahly františkánsky kláštor z polovice 17. stor. a mincovňa. Od roku 1425, kedy získala Kremnica trhové právo, sa námestie stalo nielen obchodným, ale aj kultúrno-spoločenským centrom mesta.
Kompozíciu dnešného námestia dotvára aj niekoľko menších architektonických prvkov.
Baroková fontána situovaná v jeho severnej časti pochádza pravdepodobne z dielne D. Stanetiho. Ústredným prvkom fontány bola pôvodne socha Neptúna.
Meteorologický stĺp je kovová skrinka s presklenými dvierkami umiestnená na dvojitom schodisku s profilovanou pätkou, s driekom a hlavicou. V nej sú vložené pôvodné opravené meteorologické prístroje: tlakomer a vlhkomer (teplomer je nový). Skrinku chráni dekoratívna strieška s profilovanou rímsou a kupolou, na ktorej je ukazovateľ svetových strán s kovanou ružicou.
Objekty mincovne v opevnenom meste sú postavené na mieste niekoľkých starších meštianskych domov. Súbor zachovaných výrobných, administratívnych a obytných budov je výsledkom zložitých stavebných premien od 15. stor. podnes. Mincovňa mala pôvodne charakter gotickej obrannej pevnosti, začlenenej do mestských hradieb. V priebehu času došlo k viacerým renesančným i neskorším slohovým úpravám.
Kremnická mincovňa sa spolu s budínskou stala najdôležitejšou mincovňou vtedajšieho Uhorska, svoje výsostné postavenie (popri Viedni) si udržala aj počas trvania monarchie a ostala jedinou mincovňou v časoch československého štátu. Produkovala v miliónových nákladoch rozmanité typy mincí s množstvom variantov. Koncom 15. stor. v nej došlo k pokusom o zavedenie razby veľkých mincí - toliarov (tzv. kremnické guldinery), s čím súvisel aj zrod slávnej medailérskej tradície a modernizácia výroby. V mincovni zaviedli valcovacie zariadenia, objavili sa pokusy so strojovou razbou, od polovice 17. stor. sa používali valcovacie raziace stroje, od 18. stor. skrutkové lisy - balanciéry umožňujúce razbu do kruhu. Svojím vybavením bola kremnická mincovňa vzorom pre ostatné mincovne monarchie.
Drahé kovy prichádzali do mincovne síce po základnej hutníckej úprave, ale v rozličnom stupni rýdzosti, preto sa museli rafinovať. Zlato sa zrýdzovalo na dukátovú rýdzosť len v lúčobni mincovne, v tzv. cimente. Cimentácia (rafinácia suchou cestou) predstavovala jedno z výrobných tajomstiev v procese výroby kremnických dukátov. V r. 1505 lúčobňu odkúpili Turzovci; v prenájme ju mali až do r. 1548, keď kremnickú komoru aj s mincovňou predala kráľovná Mária svojmu bratovi Ferdinandovi I. Od 17. stor. sa začala používať rafinácia mokrou cestou rozpúšťaním v kyseline dusičnej, tzv. kvartácia. Kremnická lúčobňa rafinovala drahé kovy aj pre mincovne v Prahe, vo Viedni, zrýdzovala zlato poľské, ruské i francúzske, od konca 19. stor. sa do Kremnice posielalo zlato z celej monarchie.
Napriek obdobiam hospodárskeho úpadku, vojnovým a revolučným udalostiam, rabovačkám, pokusom o preloženie či zrušenie, mincovňa nikdy na dlhší čas neprerušila svoju činnosť a pracuje ďalej. Vďaka bohatej produkcii mincí z drahých kovov v prvých storočiach existencie, schopnosti rýchlo a kvalitne zabezpečovať veľké objemy obeživa pri vzniku nových menových sústav, vďaka medailérskej tradícii, ale i vysoko cenenej práci minciarov, rytcov, medailérov, technikov a technológov si udržuje vysoký kredit. So svojou takmer sedemstoročnou nepretržitou výrobnou činnosťou je ojedinelým fenoménom, pýchou Kremnice a celého Slovenska.
Expozícia Mincovne Kremnica ponúka turistom možnosť prezrieť si nielen zaujímavé exponáty v novorekonštruovaných priestoroch historickej budovy, ale tiež jedinečnú prehliadku starej raziarne mincí.
Zlato v oblasti dnešnej Kremnice človek objavil skôr, ako Karol Róbert udelil v r. 1328 osade Cremnychbana banícke a minciarske výsady. Zlato sa získavalo ryžovaním zlatiniek v potoku, neskôr dômyselným dobývaním na povrchu a následne v podzemí. Razenie štôlní, hĺbenie šácht, kopanie rýh a haldovanie odpadu malo za následok zmenu reliéfu krajiny.
Aj keď banská ťažba na tomto území zanikla, pri potulkách Kremnicou a jej okolím stále môžeme vidieť svedkov bohatej baníckej histórie mesta - banské technické pamiatky.
Ešte pred vstupom do mesta od Žiaru nad Hronom, oproti benzínovej pumpe Shell sa nachádza ústie Hlbokej (Hornoveskej) dedičnej štôlne. Ručne razená štôlňa dlhá 7 050 m podkopala Anna šachtu na Kremnických Baniach a tvorí jej 4. obzor. O niečo ďalej, na opačnej strane cesty, je IV. šachta so strojovňou. Je jedinou funkčnou šachtou a slúži na dopravu do podzemnej vodnej elektrárne v hĺbke 245 m. Elektráreň s 3 peltonovými turbínami bola spustená v r. 1921 na úrovni Hlavnej dedičnej štôlne.
Hlavná dedičná štôlňa (Dedičná štôlňa cisára Ferdinanda - Svätokrížska) je najmladšou a najhlbšou z troch dedičných štôlní v Kremnici a razila sa sto rokov. Celková dĺžka štôlne po šachtu Anna je 15 481 m, na jej úrovni bolo vyrazených 9 461 m chodieb a prekopov.
Na Ul. J. Horvátha 890/10 sa nachádza šachta Ferdinand so strojovňou. Patrila spojenému ťažiarstvu Zigmunds-Juraj. V r. 1877 tu konské gáple nahradil 1. ležatý parný stroj. Hĺbka šachty po úroveň hlavnej dedičnej štôlne je 301 m. O 50 m ďalej v záhrade nového domu sa nachádza ústie prvej dedičnej štôlne - Hornej dedičnej štôlne (Mestská dedičná štôlňa). Štôlňa dlhá 4280 m bola razená ručne, želiezkom a kladivom.
Severozápadne nad mestom, pod prepadliskom Šturec, sa týči ťažná veža šachty Ludovika. V rokoch 1892-94 bol na Ludovike postavený prvý elektrický ťažný stroj v Kremnici. Energiu pre jeho pohon dodávala prvá hydroelektráreň v Novej Doline. Jej hĺbka je 375,5 m a neďaleko náraziska šachty na úrovni Hlavnej dedičnej štôlne bol v 70. rokoch navŕtaný termálny prameň 52 Ѓ‹C, ktorý dodnes zásobuje termálne kúpalisko Katarína.
V severozápadnej časti mesta sa nachádzajú ešte pozostatky po niektorých banských dielach, či už po štôlňach alebo šachtách. V prepadlisku Šturec sú to napríklad štôlne Václav stred, Václav juh, Šturec štôlňa, nad prepadliskom šachta Mikuláš a šachta Klinger. Nad Banskou cestou je štôlňa Václav sever a mestská šachta Leopold. Zachovali sa aj kamenné pamätníky na návštevy cisára Františka Lotrinského, jeho syna palatína Jozefa a Jozefa II. Neďaleko Kaplnky Panny Márie sa nachádza skelet pamiatkového objektu - klopačky a terénna priehlbina po šachte Panny Márie Pomocnice.
Na Skalke pri Kremnici sa nachádza raj pre milovníkov letnej, či ziomnej turistiky, športu, adrenalínu a zábavy.
