Morový stĺp

Dominantou námestia v Banskej Štiavnici je Morový stĺp so súsoším sv. Trojice. Postaviť morové súsošie sa zaviazal richtár mesta na znak vďaky mesta za ústup morovej epidémie v rokoch 1710–1711. Prvý postavený stĺp bol jednoduchý, no po cisárskej návšteve sa v roku 1755 začalo s prípravou monumentálneho súsošia podľa viedenských vzorov. Projektantom bol Dionýz Ignác  Stanetti, kamenárske práce mal na starosti Karol Holzknecht. Na podstavci sú rozmiestnené kópie pôvodných plastík siedmich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef, sv. Rozália. Pôvodné, originálne monumentálne barokové kamenné sochy z morového súsošia sv. Trojice na Námestí sv. Trojice (230 cm vysoké a vážiace 2 tony) sú súčasťou expozície barokovej plastiky v priestoroch vojenskej kaplnky na Starom zámku v Banskej Štiavnici.

GPS: 48.4597115, 18.8903163

Tajch Veľká vodárenská

Tajch Veľká vodárenská bol postavený okolo rokov 1 500 až 1 510 na náklady mesta. Slúžil na zásobovanie obyvateľstva pitnou či úžitkovou vodou, ale aj ako rezervoár v prípade potreby hasenia požiarov. Tajch sa napĺňal vodou jednak gravitačne  z vlastného povodia,  jednak stálym prítokom vody zo štôlne Šobov. Jej portál sa nachádza necelých 50 m severne od tajchu.

GPS: 48.4664982, 18.8862257

Tajch Malá vodárenská

Tajch Malá vodárenská bol postavený na konci prvej polovice 16. storočia. Slúžil ako posilňujúci zdroj vody tajchu Veľká vodárenská. Náklady na jeho výstavbu poskytlo mesto. Samotný tajch sa zásoboval vodou prirodzenou gravitáciou z vlastného územia, ale najmä po celý rok z neďalekého Prameňa sv. Jána a z iných menších prameňov. Prebytočná voda odtekala cez prepad do nižšie položeného tajchu Veľká vodárenská, s ktorým tvoril jednotný funkčný systém.

Prepojenosť tajchu Veľká vodárenská s Malou mala hlavný význam v tom, že vďaka stálemu prítoku z prameňa sv. Jána mal tajch Veľká vodárenská stály prítok  vody a nemusel byť závislý len od prívalových vĺn na jar a na jeseň, ale bol výdatne zásobovaný po celý rok. Túto výhodu mesto využívalo na pravidelný odber vody pre obyvateľstvo počas celého roka (väčšinou len z prepadu) a pritom obidve nádrže ostávali plné. Tento funkčný systém slúžil pre potreby mesta viac než 100 rokov. Od roku 1627 sa ďalších 100 rokov využíval pri banskej činnosti ako energetický zdroj pre štôlňu Schmidtenrin.

GPS: 48.467501, 18.886936

Tajch Červená studňa

Tajch bol vybudovaný na rozhraní povodí Hrona a Ipľa na začiatku druhej polovice 18. storočia v nadmorskej výške 787 m n. m. Stavbu tajchu navrhol Jozef Karol Hell. Využil jeho strategickú polohu na vybudovanie náhonného jarku, ktorý privádzal vodu k šachte Amália na pohon vodnostĺpcového čerpacieho stroja. Aj tento stroj skonštruoval Jozef Karol Hell a dal ho na šachte zabudovať v roku 1754. Stroj bol v činnosti len vtedy, keď bol v tajchu dostatok vody, a to najmä na jar a na jeseň. Práve v týchto ročných obdobiach bol tajch výdatne zásobovaný povrchovou vodou z troch zberných jarkov, severného, južného a západného, s celkovou dĺžkou viac ako 2 km. V tomto období bolo aj najviac vody  v baniach.  Keďže šachta Amália bola prepojená s ďalšími šachtami v Štiavnických Baniach, voda z tajchu zohrala významnú úlohu nielen pre spomínanú šachtu, ale aj pre ostatné šachty v tomto banskom revíre. V roku 1759 dodával tajch Červená studňa vodu aj do tajchu Klinger a následne aj na pohon vodnostĺpcového čerpacieho stroja zabudovaného pri šachte Žigmund. Tento stroj bol ako jediný v banskoštiavnickom rudnom revíre zabudovaný na povrchu.

Poloha tajchu  je významná aj z geografického hľadiska. Bol vybudovaný v bezprostrednej blízkosti križovatky, z ktorej sa rozchádzajú cesty do troch, kedysi veľmi významných banských centier, Banskej Štiavnice, Hodruše a Vyhní.

GPS: 48.46858, 18.88342

Tajch Ottergrund

Tajch Ottergrund je situovaný na východných svahoch vrchu Paradajs (939 m n. m.) západne od Banskej Štiavnice. Patrí do systému banskoštiavnických vodných nádrží. S nadmorskou výškou koruny hrádze na kóte 801,28 m n. m. je najvyššie položenou vodnou nádržou v banskoštiavnickom rudnom revíre. 

Z tajchu Ottergrun bolo možné dodávať vodu až k šachte Amália. Na základe týchto poznatkov je možné usudzovať, že v minulosti sa povrchová voda z tajchu Ottergrund vypúšťala cez výpustnú štôlňu do náhonného jarku, ktorý odvádzal vody z tajchu Červená studňa. V prípade potreby sa povrchová voda z týchto dvoch tajchov dopravovala náhonným jarkom až na šachtu Amália, kde slúžila na pohon banských zariadení.

GPS: 48.46115, 18.88

Tajch Klinger

Pôvodný tajch Klinger bol vybudovaný už v roku 1759. Objem tajchu však nepostačoval požiadavkám šachty Ondrej, a preto sa navrhlo vybudovať nový, väčší tajch, situovaný nižšie v údolí. V roku 1829 sa rozobrala hrádza pôvodného tajchu. Materiál bol využitý na výstavbu nového tajchu Klinger. Chýbajúci materiál bol privezený po prvej povrchovej železničnej trati na území Slovenska. Výstavba tajchu trvala 4 roky. V septembri 1832 sa počas výstavby masívne zosunula návodná strana hrádze. Zdá sa, že na výstavbe hrádze sa šetrilo materiálom, pretože ho bolo nedostatok. Čo sa týka samotnej konštrukcie hrádze, tá nesie nové - bezpečnostné prvky, ako napríklad stabilizačnú lavičku na vzdušnej strane hrádze. Klinger je jediným tajchom 19. storočia, a teda najmladším banskoštiavnickým tajchom.

GPS: 48.4513479, 18.8805079

Nový zámok

Nový zámok bol postavený v rokoch 1564 až 1571 na kopci neďaleko Piargskej brány. Pevnôstka, alebo strážna veža dostala názov Nový zámok na rozdiel od Starého zámku, ktorý vytvorili z pôvodného stredovekého farského kostola. Názov Penenský (alebo aj Dievčenský) zámok súvisí s pomenovaním neskorogotického kostola Panny Márie Snežnej a kopca Frauenberg, na ktorom je zámok postavený.

Pevnôstku vybudovali ako masívnu hranolovú vežu, spočiatku s dvojicou okrúhlych delových bášt na protiľahlých nárožiach, neskôr doplnenú o rovnaké bašty aj na zvýšených hranách budovy. Pôvodne bol tento objekt prístupný vo výške poschodia vyklápacou rampou a zachoval sa takmer v intaktnej podobe. Prízemie má väčší priestor zaklenutý krížovou klenbou nesenou stredovými piliermi. Ostatné podlažia, okrem zaklenutých miestností v baštách, majú rovné drevené stropy. Pevnostný charakter stavby umocňuje aj masívny polkruhový vstup umiestnený na 1. poschodí. Pevnosť bola neskôr prestavaná, takže dnes má štyri poschodia so strieľňami a delovými otvormi. 

Objekt plnil funkciu obrannej bašty vzhľadom na výhodnú strategickú polohu a zároveň bol súčasťou signalizačnej sústavy Jednoty stredoslovenských banských miest. Početnými strieľňami mala súčasne zabrániť vpádu Turkov do mesta. Ešte v roku 1848 sa na terase okolo zámku nachádzali okolo 21 diel. Turci dobre opevnenú Banskú Štiavnicu vážnejšie neohrozili. Po ukončení tureckých vojen v Novom zámku skladovali pušný prach na banské účely. Neskôr tu sídlila protipožiarna hliadka. Od roku 1971 tu sídli expozícua Slovenského banského múzea, ktorá dokumentuje obdobie protitureckých bojov na Slovensku. Zámok je zrekonštruovaný a sprístupnený verejnosti. Z jeho horného podlažia je pekný výhľad na Banskú Štiavnicu. Expozície zobrazujú mapu nášho územia počas tureckého obsadenia, obrazový materiál z tureckých vojen a na troch podlažiach sú ešte zbrane používané v tých časoch.

Napriek tomu, že tento objekt nesie pomenovanie zámok, v histórií mal len funkciu strážnej veže, šľachta tam nikdy nebývala a bol domovom len pre vojakov, ktorí chránili Banskú Štiavnicu pred nájazdmi Turkov. 

GPS: 48.4556599, 18.8946628

Piargska brána

K výsadám tzv. slobodného kráľovského mesta patrilo, že mohlo byť obohnané mestskými hradbami. Takéto hradby kedysi chránili aj jedno z najstarších slovenských slobodných kráľovských miest – Banskú Štiavnicu. Do dnešných čias sa z tohto kedysi mohutného opevnenia navrhnutého talianskym inžinierom Ferraboscom zachovala iba jedna pevnostná brána, tzv. Piargska. Táto brána bola postavená v roku 1554 v renesančnom slohu, neskôr však bola barokovo upravená, pričom táto úprava jej zostala do dnešných čias. Bránu, ktorá kedysi spoločne s Novým zámkom chránila cestu do Banskej Štiavnice od Pukanca a Štiavnických Baní, tvorí nízka hranolová veža s priechodom. Po stranách tejto veže stáli v minulosti ešte dve valcové bašty, dnes tu však možno vidieť už len jednu – druhá bola zbúraná počas druhej svetovej vojny. Piargska brána, hoc už súrne potrebuje rekonštrukciu, je veľmi peknou pamiatkou s osobitým kúzlom, ktoré je ešte umocnené výhľadom na Nový zámok.

GPS: 48.4555085, 18.8907279

Banícka klopačka

Klopačka bola kedysi baníkom budíkom, žalárom aj poisťovňou. Dnes sa v budove Klopačky nachádza výborná čajovňa. 

Dvojposchodová vežovitá renesančno-baroková stavba (1681) má šindľovú strechu ukončenú drobnou vežičkou so zvukovými otvormi. Z veže Klopačky sa klopaním na drevenú dosku zvolávalo do bane, na rannú šichtu sa chodilo o pol tretej ráno. Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pri pohreboch a požiaroch. Dve miestnosti napravo od vstupného portálu na prízemí budovy slúžili v 18. a 19. storočí ako väzenie pre baníkov odsúdených Banským súdom. V Klopačke bola tiež umiestnená Bratská pokladnica, akási banícka poisťovňa, do ktorej baníci vkladali časť svojho zárobku na podporu chorých, vdov a sirôt. Posledná úprava budovy sa uskutočnila v 19. storočí, kedy bola dostavaná bočná prízemná prístavba. Od roku 2000 sa v budove Klopačky nachádza čajovňa. 

GPS: 48.4576971, 18.8905467