Svojho času najdlhšie banské dielo na svete, s dĺžkou viac ako 16,5 kilometra, prechádza popod celú Hodrušskú dolinu a prepojuje Vyhnianske, Belianske, Štiavnické a Piargske bane.
Tieto bane do dnešných dní odvodňuje, v revíri je z nich funkčná iba Hodrušská baňa Rozália. Razená bola v rokoch 1782 – 1878 systémom viacerých protičelieb, vyúsťuje pri Hrone neďaleko obce Voznica. Je zapísaná ako súčasť svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Je najvýznamnejšou a najdlhšou odvodňovacou štôlňou v banskoštiavnicko-hosdruškom rudnom revíri. Pôvodne bola nazývaná Dedičná štôlňa cisára Jozefa II. Jej ústie je vo výške 210,4 m n. m. Vybudovaná bola v rokoch 1782 - 1878. Štôlňa je vyrazená popod Hodrušskou dolinou, perfárala všetky tunajšie žily a zabezpečuje odvodňovanie prakticky všetkých hodrušských baní. Hodrušskú dolinu štôlňa opúšťa pod masívom Tanádu a prechádza na štiavnickú stranu. Z dôvodu urýchlenia výstavby, zabezpečenia dopravy ľudí, materiálu, čerstvých vetrov do podzemia, vyťaženej rúbaniny na povrch a v neposlednom rade aj dopravy čerpaných vôd počas ražby bolo potrebné len v Hodrušskej doline vyraziť, alebo prehĺbiť 8 šácht. Sú to šachty: Hámorská, Štampfer, Kyslá, Mayer (Rudolf), Délius (Hutná), Leopold, Lill, Zipser (vodná). Toto banské dielo nie je unikátne len svojou dĺžkou, ale aj tým, že sa pri jeho razení vykonali pokusy s rôznymi systémami vŕtania hornín, elektrického odpalovaniňa náloží, ako aj geodetického zameriavania.
Dodnes v podstate stále plní svoju pôvodnú funkciu - odvodňovanie celého banskoštiavnicko-hosdrušského rudného revíru. Každú minútu z nej do rieky Hron vytečie 13 metrov kubických vody. Nachádzajú sa tu aj zvyšky závesnej koľajovej dráhy. Vyústenie na povrch a vstupný portál sa nachádza pod štátnou cestou pri mlyne pred Voznicou.