Posledným tajchom zlatej éry 18. storočia je Počúvadliansky tajch, ktorý bol vybudovaný podľa projektu Jozefa Karola Hella v rokoch 1775 – 1779 pod Sitnom. Aj keď sa tento tajch ako jediný nachádzal mimo Štiavnických Baní a Štefultovskej doliny, slúžil práve tejto banskej oblasti.
Počúvadlo dopomohlo najmä richňavským tajchom so zásobovaním čerpacích a úpravníckych zariadení na Štiavnických Baniach a v Štefultovskej doline. Tento tajch je unikát, má jednu mohutnú hlavnú hrádzu, ktorá sa nachádza v povodí Ipľa a päť vedľajších hrádzí, ktoré prehradzujú povodia Hrona. Zaujímavé je, že na výstavbe tajchu pracovali vo väčšom počte ženy ako muži.
Tajch mal dva výpusty, jeden dnový a druhý odberný. Dnový výpust sa nachádzal v najnižšom bode nádrže na návodnej päte hlavnej hrádze a slúžil na vyprázdnenie celého nádržného priestoru. Druhý výpust - odberný objekt, sa nachádzal pod jednou z vedľajších hrádzí. Týmto výpustom sa voda prepúšťala do Počúvadlianskeho náhonného jarku, ktorý smeroval na Štiavnické Bane. Počúvadliansky tajch bol vybudovaný mimo prirodzených zdrojov vody. Bol závislý len od vody, ktorú priviedlo šesť zberných jarkov, vrátane jarkov uzla Krížna. Hlavná hrádza tajchu je masívna heterogénna, vysoká 29,6 m. Vedľajšie hrádze sú podobnej konštrukcie.
