Kostol sv. Alžbety Uhorskej alebo Špitálsky kostol?
Polygonálne presbytérium je dôkazom existencie špitálskeho kostola zo začiatku 14. storočia v Banskej Bystrici.
Kostol sv. Alžbety Uhorskej postavili ako súčasť mestského špitála v roku 1303. Bola to menšia ranogotická stavba s polygonálnym presbytériom. Okolo polovice 15. storočia presbytérium zaklenuli krížovou rebrovou klenbou, ktorej prípory s kalichovými hlavicami sa podobajú tým, ktoré sú v kostole v Slovenskej Ľupči. Celý špitál aj s kostolom v roku 1605 vyhorel, čo viedlo k výraznej prestavbe v roku 1748. Na mieste pôvodnej lode postavili v 18. storočí nový chrám v smere sever – juh a z gotickej svätyne sa stala bočná kaplnka, ktorú zasvätili sv. Anne.
Súčasnú podobu kostol získal v roku 1877 pri neogotickej prestavbe, v rámci ktorej bolo okrem iného vytvorené nové priečelie s dvoma oknami po stranách nového vstupu. Oltár je dielom Jozefa Murgaša. Zo stredovekej stavby sa okrem hrubej stavby presbytéria a jej klenby zachovali aj víťazný oblúk a jedno okno s lomeným oblúkom. Kostol je spravovaný Misijnou spoločnosťou sv. Vincenta de Paul.
Priblížme si však bližšie históriu tohto krásneho kostola. Veľa budov v meste, hlavne tie staršie, majú svoje mená. Prečo obyvatelia Banskej Bystrice volajú tento kostol špitálsky? Odpoveď znie: V minulosti bol súčasťou špitálu, t. j. dávnej nemocnice. Miesto výstavby kostola nebolo vybrané náhodne. Od svojich počiatkov bol súčasťou xenodóchia a to určilo jeho miesto. Pojem xenodóchium zodpovedal útulku pre pocestných. Táto inštitúcia sa veľmi rýchlo stala dôležitou súčasťou rôznych cirkví. Starali sa tam o svojich pocestných, ktorí putovali do svätých miest. Púte boli náročné, preto sa niet čo čudovať, že prinášali aj strasti zranenia a choroby. Xenodochiá tak boli miestami, kde sa pútnici regenerovali a uzdravovali. Bola to kombinácia ubytovne a nemocnice.
Ich funkcia určovala aj polohu, kde sa xenodochiá stavali. V dolnej časti mesta, medzi Banskou Bystricou a Radvaňou, prechádzala Magna via, jedna z najvýznamnejších historických ciest v okolí, ktorá sa rozvetvovala a odbočovalo z nej niekoľko nadregionálnych a regionálnych ciest. Táto veľká križovatka priniesla veľa pocestných, ktorí v dávnej minulosti cestovali celé týždne a mesiace. Pre mesto sa to stalo výhodou, pretože väčšina týchto pútnikov boli obchodníci, ktorí tu mohli obchodovať a tým boli pre mesto prospešní či už odbytom domácich tovarov, alebo dovozom toho, čo v Banskej Bystrici nebolo dostupné.
V tomto období patrila Banská Bystrica medzi najmodernejšie mestá na vtedajšom území Slovenska. Disponovala mnohými, na tú dobu prevratnými vymoženosťami, ako vodovod, kanalizácia a pod., ale nemala svojho lekárnika a to aj napriek tomu, že ostatné mestá ním disponovali už skôr.
Prvým lekárnikom známym z archívnych materiálov je Ján Scherueb, ktorý sa spomína v roku 1536. Záznam z roku 1549 v účtovnej knihe mesta hovorí, že v tomto roku už malo mesto vlastného lekára, ktorý mal aj svoju lekáreň. O zdravie robotníkov Thurzovsko-fuggerovskej spoločnosti, najmä choroby zvanej „morbus Gallicus“ sa už od roku 1496 staral privezený lekár, ktorého platili Fuggerovci. O zdravie baníkov sa v roku 1526 mal starať lekár Demeter a lekárnik Andrej, ďalej tu pôsobili ranhojiči a zelinkári. Ako to však bolo so zdravotnou starostlivosťou pre týmto rokom? Možno sa nezachovali archívne materiály ale je aj možné, že Banská Bystrica ani lekárnika nepotrebovala, lebo o zdravie a farmáciu sa starali mnísi z Kostola sv. Alžbety Uhorskej. Špitál mal vlastné hospodárstvo, vlastnil dva mlyny na toku Bystrice. 15. júla 1524 získal monopol na mletie obilia. Kostol bol spravovaný troma špitálskymi kaplánmi, ktorí sa starali o 24 chudobných, ktorí boli odkázaní na starostlivosť o ich telesné a duševné potreby. Vlastnili aj ďalšie majetky ako vinohrad v Sebechleboch, polia, lúky, záhrady, vlastný dobytok a tiež vlastných poddaných.
Chudobinec sv. Anny bol sesterskou organizáciou kostola sv. Alžbety Uhorskej. Dodnes je v kostole zachovaná spomínaná kaplnka sv. Anny. Chudobinec mal striktné pravidlá – nemohli sa tam zdržiavať žobráci, tuláci, alebo príživníci, ale len chudobní Bystričania, ktorí však neschudobneli vlastným pričinením. O chudobných sa náležite starali, okrem pravidelnej stravy dostávali každý týždeň po jednom denári. Funkcia xenodochia sa v histórii viackrát zmenila. Posledná rana nastala dňa 17. apríla 1605, keď počas Bočkajovho povstania xenodochium, ako aj mlyny a ďalšie budovy, boli vypálené, ale chudobinec sv. Anny ostal nepoškodený.
V roku 1618 začala výstavba nového špitála no kostol si na svoju obnovu musel počkať viac ako jedno storočie. Až v roku 1748 bol postavený nanovo a z pôvodného špitálskeho kostola ostala len kaplnka sv. Anny a časť sakristie, ktorú je možné vidieť aj dnes.
